Za pohľadovým betónom a značkou Renit beton už niekoľko rokov stojí pár Mikuláš Kasza a jeho partnerka Ivana Golianová.
Ich profesijné cesty sa spočiatku uberali inými smermi. Z Mikyho mal byť učiteľ a Ivana študovala právo. Napriek prvotnému zameraniu dnes úspešne podnikajú v oblasti pohľadového betónu. S týmto materiálom ich navyše spája ešte jedna črta – cit pre minimalizmus.
Firemné začiatky
Renit beton sa nerodil ľahko, hladko a jednoducho. Asi ako v každom podnikaní, aj tu boli začiatky ťažké a konkurencia zákerná. Majiteľ Miky Kasza začal pred vyše 17 rokmi pracovať pre medzinárodnú stavebnú spoločnosť, ktorá vyrábala veľké betónové prefabrikáty. Dvanásť rokov pôsobil v Nemecku a keď sa vrátil domov, rozhodol sa podnikať v známej oblasti – v stavebníctve.
Diera na trhu
Majiteľ firmy si uvedomil, že zámkovou dlažbou sa ponuka v stavebníctve na slovenskom trhu končí. Rozhodol sa túto dieru na trhu zaplniť veľkoformátovou dlažbou. „Vtedy nechýbala iba na Slovensku, ale v celej Európe,“ spomína si odborník na betón, ako rozšíril portfólio svojho podnikania. „Na Slovensku to išlo pomalšie a ťažšie ako na Západe, kde neexistovali predsudky spojené so škaredými a nevkusnými panelákmi ako v postkomunistických krajinách,“ spomína M. Kasza.
Aj u nás sa však už v tej dobe našlo niekoľko revolucionárov, ktorí chceli mať vo svojich firmách, záhradách alebo domoch nielen unikátnu veľkoformátovú dlažbu z pohľadového betónu, ale aj obklady či betónové stierky. A tak sa to postupom času rozmohlo.
Betónové doplnky
V tom istom čase sa pohľadovému betónu začala popri materskej venovať aj jeho partnerka Ivana Golianová. Vyštudovaná právnička sa vo firme starala o legislatívne záležitosti, ale aj ju tvárny materiál s neobmedzenými možnosťami inšpiroval. Rozhodla sa vytvárať z neho bytové doplnky. „Z betónu sa dá vyrobiť v podstate čokoľvek, možno ho farbiť, leštiť, rôzne povrchovo upravovať. Časom získava krásnu patinu a dobre sa udržiava,“ vyratúva vlastnosti materiálu, ktorý má rada, Ivana Golianová. „Tieto betónové drobnosti sa medzi ľuďmi tak ujali, až som sa mužovi doma smiala, že nimi tromfnem jeho veľké veci. Darčeky totiž budú ľudia kupovať vždy, bez ohľadu na ekonomickú situáciu, no betónovú dlažbu asi nikto nikomu pod stromček nedá.“
Tento kreatívny prístup k životu sa preniesol aj na spoločných potomkov – Heny, Zoe a Vivi. Kamkoľvek Ivana a Miky idú a ich deti niečo vidia, či už je to plyšový macík alebo školské potreby, nepýtajú sa ako iné deti, či im to rodičia kúpia. Majú otázku, ktorá odráža život a podnikanie tejto rodiny: „Aj toto si vyrobíme?“